Často si všímam, že študenti sú na seba väčšinou oveľa prísnejší, ako my lektori na nich. Mnohí sa zvyknú sústrediť viac na nedostatky v jazyku, na to, čo im nejde a na cestu, ktorá ich ešte čaká, než na úžasný pokrok, ktorý už dosiahli. Uvedomujú si vaši študenti, akí sú skvelí?
Uplynulé týždne som strávila na Slovensku. Rada tento čas využívam na osobné stretnutia s študentami a napriek tomu, že by som online výuku nemenila za nič na svete, vidieť z času na čas mojich študentov naživo a dať si spolu niečo dobré na peknom mieste, je nesmierne blahodarné a obohacujúce. Verím, že ako pre mňa, tak aj pre nich.
Osobné lekcie zameriavam vždy na konverzáciu. S jednou z mojich študentiek (aktuálne na úrovni A2) som sa takto stretávala pravidelne. Bolo pre mňa fascinujúce sledovať, ako z nej postupne opadáva stres z rozprávania, ktorý som u nej občas vídala na online lekciách, a ako sa vyjadruje čoraz prirodzenejšie.
Nastavili sme si pravidlo, že je zakázané používať slovenčinu, a že ak nejaké slovíčko nevie, musí si poradiť inak – preformulovať myšlienku, zjednodušiť ju, alebo vyjadriť to, čo chce, inými slovami. Na začiatku to bolo ťažké, ale postupne si na to zvykla a posledné razy sa rozkecala natoľko, že jej prekvapenie na konci „To je už je koniec? Ako to rýchlo dnes prešlo!“ mi potvrdilo, že sa v španielčine začína cítiť prirodzenejšie.
Priznám sa vám, že vždy, keď vidím, ako sa moji študenti zlepšujú vďaka vlastnej snahe a pričineniu, cítim sa dojato. Pocitujem obrovskú radosť a hrdosť na to, ako prekonávajú samých seba. Pri poslednom stretnutí som jej to povedala a bolo vidno, ako ju to potešilo. Trochu ma prekvapilo, že to nečakala a reagovala tak, že ona sa tak necíti, že stále je to ťažké.
Viete, čo v týchto chvíľach hovorím? Môj obľúbený citát z cyklistiky: „It never gets easier, you just go faster.“
Často si všímam, že študenti sú k sebe často oveľa kritickejší, ako my lektori k nim. Zvyknú sa sústrediť skôr na to, čo im nejde, ako na svoj pokrok, ktorý už dosiahli. A tak to je, vždy chceme byť o krok (alebo o pár krokov) vpred v porovnaní s tým, kde sme.
Mnohí študenti si neuvedomujú, akí sú šikovní a úžasní. Že zatiaľ, čo iní sa len vykotúľavajú z postele, oni majú už ráno za sebou lekciu cudzieho jazyka, počas ktorej ich mozgové závity pracovali na plné obrátky. A čo s tým môžeme urobiť my, lektori? Treba ich viac chváliť a povzbudzovať. To je moje záverečné uvedomenie.
Súhlasíte? Budem rada, ak sa so mnou podelíte o svoj pohľad na vec správou na instagrame @akademialektorov.